...u Čemerním sebe žijú jak...
|
/ bocaňaré / ... čom ? pitajce še otcov, voni znaju ...
(1254) Chemerna, (1333) Zemaria, (1405) Chemernye, (1773) Postj Cžemerne, (1808) Cžemerné, (1920) Pustné Čemerné, maďarsky Márkcsemernye. Markošov - obec, ktorá je doložená v roku 1436, ako samota v roku 1787 mala 1 dom a 12 obyvateľov. zdroj:http://www.e-obce.sk
25.8.2014 zaš še ich zišlo jak dakedy
/ recesisticko-poučná stránka / Pusté Čemerné je obec na Slovensku v okrese Michalovce, ktorá leží v laboreckom výbežku Východoslovenskej nížiny. Prvá písomna zmienka o obci pochádza z roku 1254. Archeologické, písomné a jazykové doklady vedú k poznatku, že obec bola obývaná už v mladšej dobe kamennej - v neolite.V tomto roku kráľ Belo IV. daroval Gregorovi, synovi Natu, ako náhradu za odňaté statky majetok Lesné a Čemerné, ktoré predtým patrili Mycutovi a Naavalyadovi.
Archeologické, písomné a jazykové doklady vedú k poznatku, že obec bola obývaná v mladšej dobe kamennej - v neolite, Dedina Čemerné sa v písomnostiach od 13.storočia vyskytuje pravidelne pod názvom „Chemernye“, čo bol tvar staršieho slovenského názvu „Čemerná“ (Ves). Jej názov korení v slove „Čemer“ - choroba a „Čemerica“ - byliny, ktorá lieči túto chorobu. Názov „Márk-Csemernye“ sa datuje od roku 1473. Od roku 1920 sa používa oficiálny názov obce „Pusté Čemerné“. Čemerná (Ves) nepochybne jestvovala už pred 13. storočím, prípadne pred 11. storočím. Obec patrila viacerým zemepánom a často menila majiteľov. Pred rokom 1332 bola farnosťou s Kostolom sv. Alžbety. Miestné sídlisko malo v roku 1600 obývaných 13 poddanských domov, kúriu zemanov, kostol, faru aj školu. Na prelome 16. a 17. storočia bolo Čemerné stredne veľkou dedinou s poddansým, zemianskym aj farským obyvateľstvom. V priebehu 17. storočia sedliacke domácnosti schudobneli a ubúdalo ich. V dôsledku toho, bolo Čemerné na prelome 17. a 18. storočia len malou dedinkou. Koncom 18. storočia bol v barokovo-klasicistickom štýle postavený grécko-katolícky Chrám sv. Mikuláša. Obec vlastní samostatnú originálnu mapu z roku 1866 „Parzellen-Protocoll“, ktorá pomohla pri zrekonštruovaní obyvateľstva a je prvým hodnoverným historickým materialom, z ktorého poznáme všetkých vlastníkov tunajších domov a rozsah majetku grófa Alexandra Szirnaya. Z dnes žijúcich rodov v Pustom Čemernom žili už v roku 1866 títo obyvatelia týchto rodov: Antolič, Babjak, Berila, Dančišin, Fenin, Gera, Holej, Jáger, Jevin, Koščo, Mikloš, Polák, Staurovský, Ščerba. Vtedajší obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a z časti aj pálením uhlia. V súčasnosti je Pusté Čemerné moderná obec, ktorá spĺňa predpoklady na regionálny rozvoj poskytujúci plnohodnotné spolužitie miestneho obyvateľstva v malebnom prostredí východlovenskej nížiny.
V obci Pusté Čemerné žijú príjemní a pohostinní ľudia, ktorí Vás vo svojej obci veľmi radi a srdečne kedykoľvek privítajú.
hlavná križovatka na huštaku
 U valaľe v Pustím Čemerním, dze som še narodzil, / kedz nepočítam nemocnicu / bo som tam virastal a prežil bars šumné chvíle svojej mladosci. U valaľe v ktorím bul život a ten še aj žil. Možno pre dakoho dneš nepochopiteľna vec aľe tak to dakedi bulo. Narodzil som še 1963 . Nemožem še na šicko pametac, ale do materskej školi som chodzil v Čemerním, na bivalej fare dneš už nestojí / dze še išče varilo,a najvetšim hitom buli "plišové" medvedze alebo šašo ktorí z rukami buchál po plechovím brinčku.Dze su gameboy abo počitače. A tote počitače možu zato že teraz čitace toto co píšem.Pišem po našim tak nehľedajce po mne hrubki.Ale dneška mace skoro každi možnosc písac osebe abo o druhich len mušice chcec. Kedz som še ja stari kuň naučil pre Vás mladích to nemože buc problem. Tak richlo do toho a ničoho še nebujce!   na tim mesce dakedi železnična stanica teraz o pár sto metrov iba vlaková zastávka Nemožem nespomenuc svojich rovešnikov a najľepších kamarátov. Bars dobra partija sme buli , Miro Dančišín-"Peso", Dušan Mačuga-"Pubi", Ľubo Struňak-"Svat",Miťo Pištej Miloš Adam, Števo Adam-"Estík", Marian Kľučka, Pišta Mikloš-Ľufa", Miloš Mikloš, Števo Marcin"Piko",Jančo Kuzemka ,Milan Melega-"Mimi" ,Jančo Babjak -"Čiko", Michal Hajdučko, Stano Mačuga"stenli paik", Ľubo Mikloš, Miro Voroňak, Ďoďo Holej, Peťo Fuga, Milan Ardaň Miro Pešta, Pekár a nechcem uražic ani ostatních na ktorích sebe teraz narichlo nespomenem. Rozprávka alebo povesť?
Davno pra-dávno, ako to v rozprávkach a povestiach chodí, za čias keď nad prameňmi rieky Duša sa preháňali studené vetry od "Brekovskéj dziri" a na neobrábaných poliach sa pásli stáda jelenej a diviačej
zvery ktoré sa chodili napájať k čistým bystrinám pĺných rýb.
V tychto miestach kde býval les čierný, hustý a oveľa vätší ako teraz /magna silva/ viedla cesta po ktoréj sa zvážal halit /soľ/ od terajšiého Prešova do Užhorodskéj stolice a vychodného Uhorska.
Neďaleko týchto miest žil aj povozník Vejan, ktorý zo svojou ženou Chemeriou v malej chatrči pod lesom.
Ich najvätším majetkom bol býk a malý vozik na ktorom Vejan vozil soľ cez les ktorý dobré poznal
a nie každý sa ho odvážil prejsť, obavajúc sa zbojníkov.
Jedného dňa keď preložil pod lesom hrudy soli do svojho vozíka strhla sa nevídaná búrka a z neba sa valilo
obrovské množstvo vody. Rýchlo poprikríval vozik plachtami a senom , aby sa nerozmočil vzácny náklad. Keď ako tak prestalo pršať bol už večer. Aj keď ho Chemeria odhovárala, rozhodol sa že
pôjde cez les a svietil si na cestu lampášmi z voskovími sviecami. Mladý býk len horko-ťažko sa predieral
rozmočeným lesom, keď tu zrazu sa uvolnila podmytá cesta a vozík aj z tovarom sa prevrátill do "debri"
plnéj vody ktorú naplnil dážď. Ako sa Vejan snažil náklad zachrániť, jeho drahocenný tovar sa mu pod rukami rozpúšťal. Zničený a utrápený sa vrátil domov bedákajuc že o všetko prišiel.
Na druhý deň si správca prišiel po peniaze ktoré mu za soľ mali dať kupci pri brode Laborca, no ani
tovaru ani peniazí sa nedočkal a tak Vejan putoval spútaný do správcovej pivnice.
Aj keď Chemeria prosila správcu ako sa dalo, jeho srdce to neobmäkčilo a zemepán Mycuta odsúdil
Vejana na smrť mučením. Chemeria zmyslov zbavená od žiaľu blúdila čierným lesom až kým vyčerpaná
nezaspala v lesnom machu. Keď sa časom prebrala, neveriac vlastným očiam zbadala veľkého bieleho
jeleňa ako udiera zlatým parožím do kmeňa stromu a zlatými raticami hrabe pri jeho koreňoch.
Pozrel sa na Chemeriu a hrdo odkráčal do lesa. Keď došla pozrieť bliššie zbadala že v lipe je butľaviná
a tak opatrne nazrela dnu. To čo zbadalo jej vyrazilo dych a celé telo sa jej chvelo od rozrušenia.
V butľavej lipe bolo niekoľko hlinených hrncov naplnených zlatými mincami, pohármi a šperkami ktoré
tu ukrili zbojníci. Chemeria si nabrala zo všetkého koľko uniesla a pobrala sa hľadať cestu domov.
Z časti pokladu vykúpila Vejana u zemepána a od správcu kúpila zeme na druhej strane čierného lesa
až po rieku Duša. Tu postavili novú drevenicu a narodilo sa im veľa deti až sa rozrástli na malu osadu
ktorú pomenovali podľa Vejanovej ženy - Chemerie ( Čemerné ).
No zvyšok pokladu sa už nikomu do teraz, nepodarilo nájsť.
L.M. 29.4.2012
"debra,deber" - roklina vymitá po lesných potôčikoch a povodniach /kaňon/
  
... Čemerňanské bosorky ...
Nad osadou Čemerné, žil vyslúžili vojak Mako. Pod lesom nad "Pažakovu debru" pri studničke si
postavil malý domček. Keď ho zverbovali do vojska, žil niekde na západ od Čemerného zo svojou
ženou, bez deti. Keď sa vrátil od vojska domov, našiel len zhorenisko a dozvedel sa že ženu mu zabili
zbojníci.Keď že nechcel mať na očiach obraz hrôzy tak sa vybral do sveta.
Nik nevie sa ako sa dostal do našej dediny, no ostal tu žiť. Keďže bol šikovný a ovládal viacej
remesiel, ľudia ho brávali na výpomoc pri robote na gazdovstvách. No najviac sa venoval výrobe
košíkov, pasci na ryby a vyrábal metly tiež varešky a mnoho iných výrobkov z prútia.
Jedného dňa prišli za ním tri krásne devy a opýtali sa ho či by im vedel vyrobiť metly.
-Samozrejme že viem,
a začal im ukazovať z každeho druhu čo už mal urobené.
-Nie, nie, to musia byť metly zo stromu ktorý Ti vyberieme, prútiky orežeš o polnoci
na prvý jarný ďeň. zviažeš ich našími vlasmi a namočíš v studničke pri Tvojej drevenici.
Ak sa nebojíš dobré Ti zaplatíme.
Čoho by sa statný vojak bál, vzal vlasy a čo prisľúbil aj vykonal. Keď si devy prišli po metly,
poprezerali si ich vypili hrnčeka akísi odvar, nasadli na metly a Maka schytili popod ruky a odleteli
s ním ponad Kolovu horu až nad Garbonchu a späť na Hrun. Tam milého Maka zobrali do kola
a v divokom tanci sa ich smiech niesol lesom. Ráno sa vysilený Mako prebral a horko-ťažko dostal
domov. Od toho dňa chorľavel, z hodiny na hodinu sa jeho stav zhoršoval. Nemal silu a niekoľko
týždňou ani poriadne jesť nemohol aj keď mu jedlo nosili z vďaky ľudia z dediny.
I tak mu zavolali cigánku zo Stankoviec, ktorá Makovy poradila.
- Musíš isť do lesa, zrezať strom z ktorého si metly vyrobil a za splnu mesiaca ho spáliť, tak sa
kliadby zbavíš.
Vysilený Mako pri najbliššom splne zobral pílku a sekeru a lojový olej. Ešte za svetla nazbieral suché
drevo, nahádzal ho na kopu a staré handry napustené olejom pod ňu podložil. Keď bol mesiac
v splne najvyššie začal Mako brezu z ktorej metly vyrobil zotínať. I tu sa zlietli bosorky a do Maka
začali dobiedzať, narážali do neho, odťahovali ho no on nedbal a pozbieral posledné sily a narezané drevo na kopu znášal.
Keď ho všetko ponosil kopu zapálil, bosokám začali metly horieť a z veľkým zavýjaním odleteli smerom
ponád Čierný les. Nevie sa ako dopadli no Makovi sa vratila sila a metly robil už len pre ľudi z dediny.
Viac tie bosorky nad Čemerným nebolo vidieť, len keď sa nad Hrunom vetriska stretávaju, vydávajú
kvílivy zvuk. Starý ľudia vravia že to bosorky zavýjaju.
L.M: 30.4.2012
"Garboncha" - starý nazov lesa medzi Lesným, P. Čemerným a N. Hrabovcom pozri historia N. Hrabovec /nizny hrabovec/
"Čierný les" - fiktívne miesto nad Čemerným
  {C} 
no dze sme na_valaľe na_hustaku na_zahumnu na_okolici na_mapoj co znas o dedzine ľubis macanku dakedi a dňeš
|
. . . n o d z e s m e . . . 
Pusté Čemerné 
Mapa stránek